Myslím, že všetci sme presvedčení o sile myšlienky. Na túto tému som si pred časom prečítal zaujímavý článok. Podľa neho významný predstaviteľ západného mníšstva Ján Kasián hovorí, že duch sa premieňa v to, čím sa zaoberá. Preto je dôležité, aké myšlienky v nás rezonujú. Kasián teda odporúča, aby sme náš život reflektovali cez Písmo
Je to totiž dobrá prevencia pred negatívnymi myšlienkami. Ak v nás rezonuje pozitívna myšlienka, potom je ťažké pre negatívnu myšlienku, aby sa objavila a presadila. Nie je pre ňu priestor v našej duši. Nikdy nevieme, čo sa cez deň stane, ale ak v nás rezonuje myšlienka, potom si zachováme pokoj a dokážeme s chladnou hlavou zvládať aj veľmi náročné okamihy. Pre osvojenie si pozitívnej myšlienky, aby v nás rezonovala a aby sme sa k nej neustále vracali, vymysleli mnísi meditatívnu metódu ruminatio. Pri tejto metóde je dôležité neustále si myšlienku pripomínať, nazerať na ňu pod rôznymi uhlami, aby sme objavili ďalšie a ďalšie súvislosti. Podobne ako pri šúpaní cibuľe dávame dole vrstvu za vrstvou, až sa nakoniec dostaneme k jadru.
Priznám sa, že keď som nedávno písal liturgické okienko do oznamov, bol som na vážkach. Je nedeľa (30. 12. 12) nedeľou pred osvietením alebo nedeľou po narodení Pána. Lebo teoreticky mohla by byť aj jedným aj druhým. Vyriešil som to tým, že som sa pozrel do liturgického kalendára. A našiel som tam usmernenie. Daná nedeľa je nedeľou po Narodení Krista a je predpísané to isté evanjeliové čítanie ako na sviatok Zboru Presvätej Bohorodičky. Prečo asi? Možno preto, aby sme uplatnili tu metódu ruminácie. Táto metóda je vlastne o „znovu prežúvaní“ Božieho slova ako duchovnej potravy, ktoré sme už raz do svojho vnútra prijali. Možno sa ale zamyslíme a pýtame: Prečo práve toto evanjelium? Veď je tam aj dosť negatívnych vecí. Herodes je rozhnevaný a necháva povraždiť malé deti. Vidíme Jozefa, ako spolu s Máriou a Ježišom utekajú pred týmto nebezpečenstvom. Vidíme ako v exile čakajú, až pokiaľ sa situácia neupokojí. Áno, na toto evanjelium sa môžeme pozrieť z viacerých uhlov pohľadu. Môžeme sa zamerať na pokoru a pýchu. Na jednej strane pyšný Herodes, ktorý v Ježišovi vidí ohrozenie svojej pozície. Na strane druhej Jozef, presvätá Bohorodička, ktorí prijímajú postoj pokory. Na toto evanjelium sa dá pozrieť aj ako na model fungujúcej kresťanskej rodiny, kde hlavou je muž, ktorý sa rozpráva Bohom. Je s ním v osobnom vzťahu. Muž, ktorý miluje ženu až na smrť a žena odpovedá na túto lásku poslušnosťou. Na toto evanjelium sa môžeme pozrieť aj historicko-kriticky a všimneme si, že sv. Matúš, ktorý píše evanjelium najmä pre židov ako jediný zo všetkých evanjelistov prináša tento príbeh. Len on sám píše ako Pán Ježiš odchádza do Egypta – do exilu – a znova sa z neho vracia. Chce tak židovským adresátom jasnejšie ukázať, že Ježiš Kristus je ten Nový Mojžiš, ktorý vyvedie svoj ľud z otroctva smrti. Vieme, že aj v čase narodenia Mojžiša sa vraždili novonarodení chlapci, podobne ako sme vidíme v tejto evanjeliovej stati. Trikrát v nej zaznelo slovo: „aby sa splnilo písmo.“ Matúš teda zdôrazňuje, že v Ježišovi Kristovi sa splnili predpovede prorokov, že On je tým dlho očakávaným Mesiášom. Na toto evanjelium sa môžeme pozrieť aj cez optiku zraniteľnosti. Niekoho, kto je nezraniteľný môžeme obdivovať (tak ako obdivovali Herodesa), ale nie milovať. Krása lásky je práve v tom, že môžeme byť zraniteľní. Nemôžeme vstúpiť do vzťahu, keď si zakladáme len na našom zdaní. Čím viac som sám sebou, tým viac som schopný vstúpiť do skutočných vzťahov
Toto je spôsob ruminácie. A čo je jej výsledkom?. Je to veta, ktorú čítame na sviatok Bohozjavenia: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ (Mt 3, 17) Táto veta môže byť vetou pre nás. Vezmime si túto vetu a znova a znova si ju opakujme, aby sme sa premenili na to, čím sa zaoberáme. Aby sa premenilo naše srdce, aby sme sa stali ľuďmi, ktorí budú pokorní. Aby naše rodiny žili podľa vzoru Nazaretskej rodiny. Aby sa v našom živote plnilo Božie slovo. A aby sme sa nebáli byť zraniteľní. Dôvodom, prečo toto môžeme urobiť je práve láska, ktorá zabúda na seba a vidí toho druhého. Je to láska, ktorou nás miluje Boh