Autor Rastislav Čižik

„Ocko, a ten Svätý Duch straší.“ Už viac ako desaťročie ma sprevádza otázka, ktorú mi položila vtedy asi štvorročná dcéra. Dospelo kresťansky som sa hneď pustil do vysvetľovania, že ono to nie je ako v rozprávkach a že Svätý Duch je ten Dobrý. Deti majú jednoducho úžasný dar pomenovať veci priamo a jasne, bez zahmlievania. Možno preto sa táto otázka sku mne odvtedy vracia ako bumerang: „Straší Duch Svätý?“

Aby sa neurazil

V Skutkoch svätých apoštolov nájdeme v sedemnástej kapitole jednu zaujímavú udalosť. Apoštol Pavol ohlasuje vzkrieseného Krista v aténskom areopágu, pričom narazí na jeden oltár zasvätený „neznámemu bohu“. Starovekí Gréci boli prevažne polyteisti, a tak sa ľahko mohlo stať, že na niektorého boha akosi pozabudli. Lenže, čo ak to bol práve ten dôležitý? A čo ak sa urazí a namiesto priazne im dá pocítiť svoj hnev? Radšej mu teda postavme oltár!

Nezdieľa podobný osud aj Svätý Duch? Nie je akýmsi neznámym či zabudnutým Bohom? Kresťania ho síce majú vo svojich modlitbách, piesňach či hymnoch. Ale prečo? Hrá tu svoju úlohu aj strach, aby sme ho neurazili? Ostatné dve osoby Presvätej Trojice sa nám javia konkrétnejšie. Ale Svätý Duch je skôr populárnejší cez symboly – oheň, vietor, holubica… Akoby sme mu pridelili funkciu „neznámeho Boha“ v pokresťančenom areopágu súčasnosti.

Nebezpečenstvo ezoteriky

Straší tento neznámy Svätý Duch dnešného človeka? Hlasitosť tejto otázky sa vystupňuje  vždy, keď slávime narodeniny Cirkvi – Turíce. Základom je udalosť, keď Ježišovi apoštoli dostávajú na desiaty deň po jeho odchode do neba počas židovského Sviatku týždňov (šavuot) dar Svätého Ducha.

Rímskokatolícka cirkev dala tejto udalosti názov Zoslanie Ducha Svätého, kým východné cirkvi ju pomenovali aktívne: „Zostúpenie“. Dôvod, prečo sa kresťanský Východ vybral týmto aktívnym smerom, je okrem iného v snahe vzdialiť sa čím viac od nebezpečenstva zvecnenia.

Ak totiž považujem Svätého Ducha len za neosobnú silu či energiu, budem rozmýšľať, ako ju získať, aby som ju mohol použiť pre seba. Tento trend pozorujeme na trhu s ezoterikou, ktorý  neustále bujnie a nebezpečne premoruje aj oblasť kresťanstva.

Ak však Svätého Ducha vnímam ako osobu, potom ide o pravý opak. Nesnažím sa použiť ho na svoje ciele, ale pýtam sa, ako ma chce použiť On. A v tom je zásadný rozdiel. V pôvodnom kresťanstve sa nesnažíme disponovať Bohom – Svätým Duchom ako pozitívnou energiou a silou, ale dávame sa k dispozícii my jemu. Lenže možno tu ju ten dôvod, prečo nám Svätý Duch naháňa strach.

Vystrašená podpriemernosť

Pápež Benedikt XVI. to v jednej zo svojich homílií pomenoval veľmi trefne: „Oheň Ducha Svätého planie, ale nezhára. A predsa pôsobí premenu. Musí v človeku niečo pohltiť, trosku, ktorá ho ničí a bráni mu v jeho vzťahu k Bohu a k blížnemu. Tento účinok božského plameňa však desí. Máme strach, že budeme ´popálení´ a radšej zostávame takí, akí sme. Mnohí ľudia veria v Boha a obdivujú postavu Ježiša Krista, ale ak sa od nich žiada, aby sa zriekli niečoho zo seba samých, tak ustupujú späť, majú strach z požiadaviek viery.“

Svätý Duch nás teda môže riadne „vystrašiť“. V skutočnosti však vystraší len moje temnejšie stránky: môj egocentrizmus, moju pohodlnosť, lenivosť či (pod)priemernosť. Dnešnú situáciu kresťanstva ktosi opísal biblickým obrazom, v ktorom sme sa zasekli kdesi medzi Golgotou a Turícami. Chce tým povedať, že na Kríži nám bolo odpustené, ale my si nejdeme pre odpustenie. Z prázdneho hrobu sa nám ponúka večný život, no nám stačí len biedna existencia s prevažne zaťatými zubami a s trpkým úsmevom po ovocí zo stromu poznania dobra a zla.

Výsledkom prijatia Svätého Ducha je však iné ovocie: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť (porov. Gal 5). Kresťanstvo bez Svätého Ducha a jeho darov je len lacnou imitáciou, ktorá osloví a pritiahne len málokoho.

Dych Svätého Ducha nás mení

Ako nás teda môže Boh, Svätý Duch získať? Ako sa otvoriť pre jeho aktivitu? Začína to celkom prozaicky a zdanlivo jednoducho, a síce počúvaním Božieho slova. Práve touto cestou sa v nás rodí viera ako vzťah so živým Bohom. (porov. Rim 10,17) Preto ho niektorí teológovia prirovnávajú k dychu, ktorý vychádza z Otcových úst spolu so Slovom, Ježišom Kristom. A to má svoje praktické dôsledky: bez dychu Svätého Ducha zostáva Božie Slovo pre človeka nejasné, nepočuje ho a nerozumie mu.

Keď kresťan verí, že pisateľov biblických kníh inšpiroval Svätý Duch, potom toho istého Ducha potrebuje a môže dostať aj ich čitateľ či poslucháč, aby pochopil pravý význam Božieho slova.

Svätý Duch nám umožňuje, aby sme Božie slovo vnímali, ako slovo vyslovené Bohom osobne pre človeka, pre mňa. Takýmto počúvaním prebieha naša premena na Božích synom a dcéry, ku ktorým neustále prehovára ich milujúci Otec. Veď čo prvé urobil vzkriesený Ježiš, keď sa zjavil svojim učeníkom: Dýchol na nich a povedal: „Prijmite Svätého Ducha.“ (Jn 20,22)

Tento proces nás vystraší len na začiatku, kým je pri moci naše staré „ja“. Akonáhle však toto staré sirotské „ja“ nahradí nové synovské, nastane „evolučný“ posun: človeka vystrašeného vystrieda človek radostný.

Večný, všemohúci Boh v tele smrteľného človeka? Hoci táto predstava mnohých priťahuje, napokon je pre nich prisilnou šálkou kávy. Preto si ju mnohí chceli oslabiť. Známym pokusom je arianizmus, heréza, ktorej povedal jasné NIE Prvý nicejský koncil v roku 325. Napriek tomu sa neustále vracia a pokúša v moderných šatách.

Gréckokatolíkom to každoročne pripomína 7. nedeľa po Pasche, ktorá je venovaná práve pamiatke otcov Prvého všeobecného snemu. Tento rok túto pamiatku umocňuje okrúhle výročie: 1700 rokov.

O čo teda v arianizme ide? Pôvodne je to vlastne učenie alexandrijského kňaza Aria (256–336). Podľa legendy sa počas koncilu svätý Mikuláš tak rozhneval na Ariove slová, že mu vylepil facku. To už bolo podľa cisára Konštantína priveľa, a tak dal Mikuláša uväzniť. Biskupské rúcho mu odobrali a stráže mu v žalári dokonca spálili jeho bohatú bradu.

V noci však Mikulášovi vo sne podali evanjelium ako znak učenia Cirkvi a štólu ako znak kňazstva. A keď ráno, stále špinavý, v jednoduchých šatách a s ohorenou bradou, slúžil svätú omšu, zjavili sa mu Kristus a Panna Mária. Slávnostne mu obliekli biskupské rúcho a jeho brada zázračne dorástla.

Vidíme teda, že dobre mierená a odôvodnená facka môže byť niekedy v súlade s vôľou Pána i svätej Matky Božej. A nemali by sme zabúdať: legenda netvrdí, že sa to naozaj stalo alebo nestalo – len hovorí, že to stojí za prečítanie (lat. „legenda“ znamená „to, čo má byť čítané“).

Ale prečo vlastne Arius schytal od svätého Mikuláša túto „svätú“ facku? Išlo o zásadnú otázku: Kto je vlastne Ježiš Kristus ako Boží Syn? Je rovný Otcovi – alebo je niečím menším? V tejto zdanlivej „drobnosti“ sa rozhodoval celý príbeh spásy.

Arius – a v tom spočíva jeho nebezpečenstvo – ponúkal veľmi logické, elegantné a zdanlivo rozumné vysvetlenie. Syn podľa neho nie je rovnakého bytia s Otcom, teda nie je Bohom. Inak by to vraj ohrozilo monoteizmus. Arius tvrdil, že Syn je len najvyšším a jedinečným Božím stvorením. Dokonca vraj bola doba, keď Logos, teda Syn, ešte neexistoval, a Boh ho musel najprv stvoriť ako podriadenú bytosť.

Ariovo učenie, filozoficky a biblicky veľmi šikovne podložené, vytváralo „protitrojičnú“ teológiu. A tým takmer nebadane zbavovalo vtelenie Ježiša Krista jeho sily: všetko pekne oddelené, Boh ostáva Bohom, stvorenie stvorením – nič sa „nemieša“. A práve preto politicky mocní často inklinovali k arianizmu: pravý Boh, ktorý sa stal človekom, totiž ruší ich pohodlné poriadky.

Arianizmus naopak všetko pekne „uprace“. Neprichádza ako nejaký výplod bláznov alebo zlosynov, ale ako múdra, zbožná a zrozumiteľná odpoveď. A to je dôvod, prečo by nás mal znepokojovať aj dnes. Koľko vecí sa nám dnes ponúka ako zdravé, rozumné a moderné, a pritom to nie je nič iné ako staré herézy z prvých storočí kresťanstva – len v novom šate. Chesterton to vyjadril trefne: Väčšina „nových“ myšlienok je len starým omylom v modernom kabáte.

V búrke relativizmu a chaosu Cirkev preto postavila pilier viery, ktorý stojí dodnes. Slová, ktoré zazneli vtedy na koncile, recitujeme aj v 21. storočí vo Vyznaní viery – doplnenom na Konštantinopolskom koncile v roku 381.

Facka svätého Mikuláša možno je iba legendou. No tá, ktorú uštedrili otcovia koncilu heréze, je historickou skutočnosťou. A jej ozvena k nám dolieha aj dnes. Jej hlavným poslaním však nie je trestať a mstiť sa, ale prebudiť nás do oslobodzujúcej reality s Bohom, ktorý sa pre nás stal kvôli nám skutočným človekom.