Koniec občianskeho roka je pre mnohých ľudí chvíľou zamyslieť sa nad ubiehajúcim časom. Veta, ktorú v posledný deň roka často vyslovujeme: „A zase sme o rok starší!“ Nie je iba povinnou frázou, ale vyjadruje realitu človeka, že náš čas je vymedzený, má svoj začiatok aj svoj koniec. Uvedomujúc si túto skutočnosť mnohí si dávajú predsavzatia, ako zmeniť svoj život a vylepšiť to, čo sa pokazilo. Iní, naopak stihnúť to, čo zameškali. Preto k tejto noci patria zábavy, spoločenské party a doslova nekončiace oslavy a to všetko iba preto, aby aspoň na chvíľu oklamali čas, ktorý aj tak nekompromisne o polnoci udrie a pripomenie všetkým, že čas sa nezastavil.
Má toto neprestajné plynutie času a neprestajná zmena nejaký zmysel a cieľ? Alebo je to všetko azda bez zmyslu a je to chaotické? Výroky starozákonnej knihy Kazateľ o tejto veci sú smutné a skeptické. „Márnosť nad márnosť – hovorí Kazateľ. Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť. Aký osoh má človek zo všetkej svojej námahy, ktorou sa umára pod slnkom? Pokolenie odchádza a druhé prichádza, ale zem stojí naveky. Slnko vychodí, slnko zapadá, náhli sa na svoje miesto, kde znova vychádza. Vietor duje k juhu a obracia sa na sever, stále krúžiac veje a vo svojom kolobehu sa vracia.“ ( Kaz 1, 2 – 11 )
Toto cyklické chápanie času, by malo svoje opodstatnenie, iba vtedy, ak by sa Kristus nenarodil, nezomrel a nevstal z mŕtvych. Kresťan vo svetle tejto udalosti – udalosti vzkriesenia čas vníma, ako skutočnosť, ktorá sa nepohybuje v kruhu, ale beží po priamej línii k novému, veľkému cieľu a tým cieľom je Ježiš Kristus. Prajem Vám bratia na konci tohto roka, aby ten nový, do ktorého o niekoľko par hodín vstúpime bol pre Vás neustálym časom hľadania a stretnutia sa s Kristom svojim Spasiteľom v každodennej kňazskej službe, ktorá sa tak stane celebráciou času na oslavu večného Boha.